Veľká viera znamená dôverovať veciam takým, aké sú. Je ľahké mať vieru, keď všetko ide dobre, keď sme šťastní, keď sme práve úspešne prešli konganom alebo možno po ústraní, keď všetci cítime spolupatričnosť s ostatnými praktizujúcimi a prejavujeme svoju vďačnosť. Ale čo znamená dôverovať veciam takým, aké sú, keď umývame riad? Čo znamená mať takúto vieru, keď nám zomrie najlepší priateľ alebo keď dostaneme defekt? A čo keď máme šesťdesiatpäť rokov a kolená nám už prestávajú slúžiť?
Buddha mal pravdu – všetko má v sebe túto povahu utrpenia, dukkha, túto nespokojnosť s tým, ako sa veci majú. Ako môžeme mať vieru uprostred vlastného utrpenia, utrpenia druhých a utrpenia celej planéty?
Existuje príbeh o Dipa Ma a jednej z jej sprievodkýň. Leteli spolu lietadlom, ktoré sa dostalo do silných turbulencií a prudko ním otriasalo. Pri jednom obzvlášť silnom otrase sprievodkyňa vykríkla. Dipa Ma natiahla ruku cez uličku, chytila ju za ruku a celkom ticho povedala: „Buddhove dcéry sú nebojácne.“ To sa mi veľmi páči. Sútra srdca hovorí: „Myseľ mu už nie je žiadnou prekážkou a bez prekážok mysle nie je strach. “Buddhove dcéry sú nebojácne.“ To znamená dôverovať veciam takým, aké sú.
Zenový majster Seung Sahn povedal, že najdôležitejšie, čo môžeme urobiť, je nájsť tú jedinú čistú a jasnú vec – tú, ktorej by sa ani v najmenšom nedotklo, keby zajtra vybuchol celý svet. Dipa Ma v tej chvíli vedela, že aj keby sa lietadlo zrútilo, všetko by bolo v poriadku. Taká vyrovnanosť, však? Keď dôverujeme veciam takým, aké sú, dokážeme prijať čokoľvek, čo pred nás život prinesie, bez posudzovania a s pokojnou mysľou.
Rebecca Otte JDPSN
Z reči pri prijatí inky (Inka Speech)